Páperíčkov (wannabe) spisovateľský blog #02

Dnes, keďže som nedal ani čiarku, si idem ventilovať svoju tvorivú mizériu na blogu.

Inu, každému sa stane, že má občas tvorivý blok a môžem povedať len jedno, je to nesmierne frustrujúce. Mať v hlave nápad, ktorý by prevalcoval všetky súťaže a skvostne sa vynímal v každej antológii, ale realita vyzerá dosť mizerne. Polka strany je zapísaná niečím, čo by OSN pridalo na zoznam zakázaných metód mučenia a už po tretíkrát vymazaná.

Sú teda dni, keď to nejde. Otázka teda je, oplatí sa to vtedy skúšať?

Odpoveď je áno, aj nie.

Rozhodne sa tvorivý blok dá prekonať písaným textov, ale je len mizivá pravdepodobnosť, že niečo z toho bude kvalitou dosahovať to, čo by autor chcel zverejniť. Najväčším pozitívom sa tak stane, keď sa človek počas bloku rozpíše tak, až ho chytí múza a on napíše niečo fakt dobré. Lenže to už nie je blok, ale normálny spisovateľský proces.

Samozrejme, keď neviete vydať zo seba ani čiarku, má to aj svoje svetlé stránky.

Človek vtedy obvykle chytí ten správny postoj a nebojí sa vo svojich dielach škrtať. Práve v takýchto okamihoch si uvedomím (a mal by si uvedomiť každý, kto chce písať a aj sa tým nejako prezentovať a živit), že každý text potrebuje odstup. Dôvod? Až vtedy totiž vypadnú tie najväčšie “perly” a človek sa sám seba musí pýtať, že ako toto z neho mohlo vyliezť?

Pre pobavenie pridávam niekoľko heftov zo svojich poviedok.

“…Zhromaždení sedeli pri stoloch usporiadaných do písmena u so základňou ďalej od oproti vstupným dverám…”

• Hudobná kompozícia (pripravuje sa publikácia ako Musical Composition)

“…nenávidíme všetkých, ale najviac Konfederáciu. Nedáme si pokoj, kým Nordický pakt nebude slobodný…”

• Stratená nádej (pracovný názov)

” V miestnosti boli háky na mäso, niečo, dve stoličky…”

• Úder inkvizície (pracovný názov; malo byť  – niečo ako stôl)

Iste, dalo by sa citovať ďalej, týmto ale chcem varovať všetkých, ktorí práve dopísali svoj text a majú pocit, že práve teraz to treba pustiť vonku. Nechajte tomu čas, a dni ako tieto z toho vykrešú tú správnu poviedku, novelu, či román.

Páperíčko

Páperíčkov (wannabe) spisovateľský blog #01

Tento blog som pôvodne chystal na prvé januárové dni, avšak povinnosti, zdravie a aj istá miera prokrastinácie odsunula tento príspevok na neskoršie časy.

V prvom rade, lichotí mi, že sa množia otázky od ľudí, kedy moje dielka uzrú svetlo sveta a motivuje to o to viac, že sú to aj osoby, ktoré až tak nepoznám, respektíve o mne vedia sprotredkovane od niekoho iného. Takže, na poctivé otázky budú aj poctivé odpovede.

V prvom rade, asi môj najambicióznejší cieľ je román Katedrála, ktorý vznikal kedysi dávno (tuším je to už  sedem rokov, kedy sa prvýkrát vyskytla v mojej poviedke mladá komandérka Trixana Velemis a odvtedy to už išlo, občas s menšími, či väčšími ťažkosťami, samo). Prirodzene, prvé verzie náčrtu udalostí na Tritóne, mesiaci Neptúna, ktorý je tak úchvatný svojimi vlastnosťami, vyzerali možno groteskne v porovnaní s tým, ako vyzerá súčasná podoba. Ubudlo technického, do deja sa vmiesilo viac biológie, genetiky a vecí okolo toho. S čistým srdcom priznávam, že sa mi to v tejto podobe páči viac

Aby som vás teda nenaťahoval, aktuálne sa píše pätnásta kapitola (v pláne je dvadsať), podoba deja okolo veľkej lode Katedrály sa zmenila, ostala len ona, Trixana a Neptúnov mesiac. A inšpirácia Lotyšskom, Estónskom a Fínskom.

Nedávno som skúsil preraziť s poviedkou Nekromantka a aby som povedal, nebol to hádam až taký márny pokus. Skúsil som, čo to obnáša písať urban fantasy, bola to výzva. Dobré, aj zlé, posunulo to človeka ďalej. Rozhodne táto poviedka nepovedala svoje posledné slovo, aj keď v nej už teraz vidím možné úpravy a niektoré dolaďovačky

Poslednou vecou, ktorej sa budem venovať, bola výzva, napísať každý deň poviedku na jednu stranu A4, téma voľná, len to malo mať hlavu a pätu a byť z nejakej oblasti fantastiky. Vďakabohu, tých oblastí je dosť, vystačilo to na trinásť dní. S výsledkom som spokojný.

A fakt na záver, všimli ste si v zátvorke slovo “wannabe”. Bolo by pokrytecké písať bez neho, keďže jediná moja publikovaná poviedka ešte má vyjsť (Musical Composition, zborník Fantasy Award), takže kým nezačnú pribúdať moje práce v časopisoch, zborníkoch, či inde, v tej zátvorke aj ostane. Hádam to až tak dlho nebude.

Ďakujem všetkým, ktorí ste si to prečítali a podporu si nesmierne cením. Aj tí, čo vravia, že majú len “blbé kecy”, robia svoje. Niekedy totiž stačí, aby niekto povedal – píš. A ja píšem.

Páperíčko

Day 13 – Veža

Mardus kráčal po chodníčku k záhadnej stavbe a snažil sa prísť na to, prečo ju vlastne hľadal. Stavba totiž vyzerala, že sa každú chvíľu zrúti, ešte aj teraz z nej čas od času odpadol nejaký kameň z muriva. Došiel ale vždy len k tomu, že niečo v jeho vnútri ho viedlo. Niečo, čomu nevedel odolať.

Vstúpil do veže.

„Vítam ťa!“ ozval sa mocný hlas.

Mardus mal pocit, že ho počuje z vnútra vlastnej hlavy a zároveň odvšadiaľ naokolo.

„Máš veľa otázok, ale odpovede na ne sa dozvieš, až keď budeš hore. Neboj sa, schody ťa udržia.“

Pozrel na rozpadávajúce sa kamenné stupne. Pokrútil hlavou a otočil sa. Vykročil, len aby zistil, že stúpa k vrcholu stavby.

„Prečo ideš hore, aj keď si sa rozhodol ináč?“ hlas sa ona okamih odmlčal, „Dobrá otázka!“

Hľadal mocného mága, nie zážitok, aký by si doprial po divotvorných hríboch, ktoré rástli poniže rieky pri jeho dedine. Začínala sa v ňom miešať hromada emócií.

„Poď! Už si blízko!“

Podvedome zrýchlil.

V ruke držal palicu, obával sa toho, že hore čaká nepriateľ. Mocný nepriateľ, ktorého neradno podceniť. Paradoxne, tak jednoduchá zbraň, ako palica, mu dávala neskutočný pocit bezpečia.

Posledné schody prekonal skoro skokmi.

Rozrazil dvere a vyšiel na plošinu na vrchole veže. Výhľad bol úžasný, dovidel do krajov, o ktorých ani netušil, že existujú.

„Gratulujem!“ ozval sa hlas a Mardus sa otočil.

To, čo zbadal, mu vyrazilo dych. Hľadel na verziu seba samého, avšak druhá postava, na rozdiel od neho, bola oblečená v honosnom rúchu a vznášala sa okolo nej zvláštna aura.

„Bola to skúška?“ Mardus sa neisto spýtal.

Mardus-mág prikývol: „Áno, a ty si uspel.“

„Prečo?“

„Zavri oči a pochopíš…“

Celá veža sa začala rúcať a kolabovať. Mardus panikáril.

„Zavri oči!“

Počúvol. Čakal bolesť, agóniu, smrť. Namiesto toho sa ale našiel bezpečne pre vežou, ktorá teraz žiarila, akoby ju niekto postavil z toho najušľachtilejšieho drahokamu. Pochopil.

Tá veža, to bol on.

Mardus-mág sa usmial: „Najhorším nepriateľom sme si my sami.“

S týmito slovami splynul s Mardusom a ten sa vydal naspäť na cestu s vedomím neskutočnej sily v sebe.

Day 12 – Malý zázrak

(je to klišé, až z to mraky brzdí, ale rozhodol som sa pre niečo sviatočnejšie 🙂 )

„Elfom predsa Ježiško darčeky nenosí,“ chlácholila Ladjen svoju malú dcérku.

„Ale to nie je fér!“ odvetilo malé dievčatko so slzami v očiach, „Veď som bola dobrá po celý čas!“

„Ježiško je ľudský boh, my máme svojich. Tak to má byť…“

„A nosí niektorý z našich bohov darčeky?“

Ladjen pokrútila hlavou: „Nie.“

Jej dcérka len potiahla nosom, utrela si slzičky, ktoré jej stekali v dvoch potôčikoch po lícach a rozbehla sa do svojej komnaty.

Ladjen mala skutočne starosti. Odkedy sa ich Nirkwe hrávala s deťmi z blízkych fariem, chytala až nebezpečne veľa ľudských zvykov. Ešte aj teraz zvierala v rukách pergamen so želaním darčekov malej Nirkwe.

Otočila sa, prešla chodbou a vošla do trónnej sály. Jej manžel sedel na tróne a keď ju zbadal, zoširoka sa usmial.

„Drahá, škoda, že si neprišla skôr. Mali sme vskutku nezvyčajnú návštevu!“

„Dobre, pozoprávaš mi neskôr,“ mávla rukou, „máme väčší problém.“ Ukázala na pergamen. „Nirkwe.“

Vzal pergamen do rúk a chvíľku ho študoval. Zamyslene si pri tom pohmkával.

„Pohovorím si o tom s ňou, drahá Lutjen,“ ubezpečil ju, „hneď po tom, čo od nej odíde náš hosť.“

„Hosť?!“

Jej manžel si napravil čelenku a prikývol: „Chcel vidieť špeciálne Nirkwe.“

„Ako si mu to mohol dovoliť?“

„Tak po prvé, vraj je kráľ, ale jeho kráľostvo nie je na zemi,“ bránil sa, „po druhé, vraj deti majú k nemu bližšie a ak teda chce uzavrieť spojenectvo prostredníctvom našej dcérky, nebudem mu brániť. Uvedom si, drahá Lutjen, že časy sú viac než zlé. Okrem toho, je s ním naša garda.“

Čiastočne ju to upokojilo, ale aj tak nástojila na tom, aby išli do Nirkwiných komnát.

Keď otvorili dvere, uvideli, ako stráže podriemkavajú a ich dcérka sa hrá s drevenými koníkmi. Teda, drevené boli naisto, ale správali sa ako živé, dokonca ešte aj erdžali!

„To je všetko od vás?“ spýtala sa Lutjen hosťa.

„Áno…“

Nirkwe nenechala muža dokončiť vetu: „To je Zhiish-ko!“

„Prosila úprimne a nemohol som nechať jej srdiečko smutné,“ odvetil muž a usmial sa.

Obaja, aj Lutjen aj jej muž si pretreli oči, ale keď otvorili oči, hračky boli hračkami a ich hosť bol preč.

Ostala len šťastná Nirwke, ktorá nadšene šepkala: „Najkrajšie Sviatky Svetiel…“

Day 11 – Tiché ulice

(hrôzopis)

Malý Andrus nechápal, čo sa stalo. Tartu práve zrovnali so zemou novoruské tanky a pešiaci práve zháňali preživších obyvateľov.

Tí boli zúbožení, nakoľko obliehanie estónskej metropoly prebiehalo niekoľko týždňov, avšak obrancovia nemali dostatok síl, aby vydržali dlhšie. Celé to bolo akési zmätené. Andrus bol totiž Estónec, ale bol občanom Baltického paktu. Nerozumel tomu, tak ako nechápal, prečo stoja na uliciach a pred nimi sú vojaci cudzej armády.

„Čo sa teraz bude diať, mami?“ Andrus ju oslovil v nádeji, že mu povie niečo upokojujúce.

„Neviem, Andrus,“ povedala zachmúrene, „držte sa s Prittom spolu. Nech sa nám stane čokoľvek, musíte sa o seba postarať, rozumiete?

„Nič sa ti nestane, mamka!“

Pohladila ho po vlasoch: „Samozrejme, čo by sa mohlo stať?“

Ako v zlom sne, dôstojník s frčkami kapitána predstúpil a nahlas vyriekol: „Kersti a Juhann Keempeleovci!“

Nasledovala scéna ako z filmov o vojne, kde sa rodiny srdcervúco lúčia, vojaci odtŕhajú deti od rodičov a po lícach zúčastnených tečú slzy.

„Bolo rozhodnuté, že budete internovaní!“ hlásil ďalej novoruský kapitán, „Na príkaz generála Jevenka sa máte hlásiť pri železničnom nástupišti!“

Vojaci s Andrusovými rodičmi nemali zľutovanie. Jeho mama stihal zakričať: „Choď po meste, dokiaľ bude ulica tichá. Tam sa zachránite!“

Viac už nestihla. Guľka z kapitánovej pištole ukončila jej život.

Andrus neváhal, chytil Pritta za ruku a rozbehli sa do rumovísk.

Z nejakého zvláštneho dôvodu sa ich novoruské sily rozhodli neprenasledovať. Zrejme rátali s tým, že v ruinách umrú, alebo sa im len nechcelo naháňať sa za dvomi deťmi.

V ruinách mesta začal pre nich skutočne ťažký život. Hoci sa Andrus snažil držať, jeho dvojča, Pritt sa neváhal uchýliť aj ku kanibalizmu. Andrus vždy predstieral, že to nevidí. Lenže to nešlo nevidieť. Ani sa to nedalo nepočuť.

Ticho ich chránilo. V tichých uliciach bolo počuť pohyb na kilometre ďaleko.

Naučil sa to ticho milovať. Rozprával sa s mŕtvolami, ktoré neskôr jeho brat objedal. Niekedy sa pod ne skryl, keď ulicami prechádzali novoruskí vojaci. A niekedy kričal, čo mu hrdlo dovolilo, aby to ticho prehlušil.

Márne.

Jedného večera, keď sedeli v ruinách niekdajšej banky, predniesol Andrus mrazivým hlasom: Vieš, braček, čo je na tomto najhoršie?“

Pritt nadvihol obočie.

„Ticho nás chráni. A ja ho tak nenávidím!“

Day 10 – Počítam

(upload za včera, hrôzopis, až oči bolia)

Ďalší človek bol mŕtvy.

Padol, ani čo by si to niekto všimol. Guľka ho zasiahla tak, že nemal šancu reagovať. Nestihol si dokonca ani pomyslieť, že čoskoro umrie. Čistá smrť.

Bytostne sa ho to nedotýkalo, bol len pozorovateľ. Nebál sa, že by sa mu niečo stalo, bolo v podstate nemožné ublížiť mu. Aspoň nie v tomto konflikte.

„Tu si!“ oslovil ho hlas.

Otočil sa a kývol hlavou na pozdrav.

„Šéf sa po tebe zháňa,“ pokračoval príchodzí, „vraj máš dôležitú robotu inde.“

Prevrátil oči.

Konečne mal voľnú chvíľku pre seba a aj tú mu niekto musí vziať. Dôvod poznal – tu to zvládnu jeho podriadení, on sa má ísť osobne činiť tam, kde sa deje niečo veľké. Ako keby umieranie vo vojne nebola dostatočne veľká vec.

„Ideš teda?“

Zavrtel hlavou: „Šéf bude musieť počkať.“

„Ale až bude zúriť, je to na tebe!“

„Spoľahni sa.“

Zaškeril sa na svojho spoločníka, ktorý ho prišiel zavolať. Ten len pokrčil ramenami a sadol si vedľa neho.

Bitka zúrila a proti nim sa valila vlna tankov. Množstvo mŕtvych narastalo každým okamihom, ako sa sa oceľové kolosy podporované pechotou valili proti obrancom. Tým sa podarilo niekoľko strojov zneškodniť, ale útočníci sa nakoniec prehnali cez ich postavenia a zanechali za sebou hotovú spúšť.

„Už môžeme ísť?“

„Ešte nie.“

„Ja tomu nerozumiem, Izmael…“

„Čomu nerozumieš?“

„Si anjel smrti, nemôžu ťa zraniť, nemôže ti to spôsobovať potešenie. Dokonca ich ani nezabíjaš. Tak čo tu robíš?“

Izmael sa zamyslel a pokrčil ramenami: „Počítam…“

Day 9 – Hovno, bitka

„Narvi to tam, Jorian!“

„Asi si sa zbláznil,“ oponoval oslovený, „za toto je basa!“

„No tak, aj tak dnes asi umrieme, tak nech máme aspoň srandu,“ naliehal druhý námorník menom Mitus, „potom sľubujem, že hlaveň vyčistím a budeme páliť ostrou.“

Obaja pozreli na poháriky vodky, ktoré stáli pred nimi na stole. Tekutina v nich lákala, neváhali dvakrát a obrátili ich na ex.

„Nezabudni, Jorian, musia to byť všetky vedrá, čo unesieme za minútu!“

Jorian sa usmial: „Už sú prichystané na kľúčovom mieste. Len sa postaraj, aby bol na ten moment vyradený nabíjací mechanizmus.“

„Ako by sa stalo,“ žmurkol Mitus sprisahanecky a nenápadne sa začal ponevierať okolo veže Anton.

Ťažký krížnik Admiral Nuran plával útočnou rýchlosťou. Jeho radar zaregistroval tri lode, aspoň jedna z nich mala byť bitevná. V podstate teda skončili ako návnada, získanie času, kým sa bojová skupina Drachen presunie do lepšie bráneného prístavu na prezbrojenie a protiútok.

„Bojový poplach, najvyššia pohotovosť!“ rozoznelo sa loďou.

Nasledoval zvuk sirén a námorníci utekali po nacvičených trasách na miesta. V kakofónii zvukov a vĺn prelievajúcich sa na palubu si nikto nevšímal dvoch námorníkov, ktorí utekali s vedrami ku prednej veži a naspäť s prázdnymi rukami.

„Veža Anton, pripraviť k streľbe!“ zaznel hromový hlas veliteľa.

„Nabíjame!“

Jorian a Mitus rýchlo ukladali vedrá, aby ich delá hlavnej ráže vypálili pri ďalšej salve.

„Páľ!“

„To bolo posledné,“ zaškeril sa Mitus.

„Fuj, smrdí to tu ako na latríne latrín!“ zahromžil Jorian, „vystreľme to!“

Veža sa natočila o tridsať stupňov a zdvihla delá, aby zasiahli lode protivníka. Všetci s napätím čakali pár okamihov, kým vystrelí prvá salva.

Dummm! Dummm!

Miesto očakávaného plameňa a dymu po salve granátmi sa zdalo, že niekto vystrelil z obrej brokovnice. Niektoré vedrá to nevydržali a napriek značnému úsiliu Joriana a Mitusa sa rozprskli v hlavni, alebo pred loďou. Len malá časť z nich letela v ústrety bitevnej lodi identifikovanej ako Inaraule.

Námorníci na Admiralovi Nuranovi si začali zapchávať nosy a dávať šatky pred ústa.

„Až prídem na to, kto to urobil, namieste ho popravím!“ zúril veliaci ťažkého krížnika.

Radista chvíľku počúval a poklepkal kapitána po pleci. Ten si správu vypočul a nechal vyhlásiť: „Bitka sa nekoná a môžeme odplávať domov. Nepriateľská loď, citujem, nebude páliť po plavidle, ktoré sa bráni fekáliami!“

Jorian a Mitus zvýskli od radosti. Ďalší deň bol v suchu.

Day 9 – Sila zvyku

Konečne po stovkách rokoch bojov zavládol mier.

Všetci sa tešili a oslavovali. Hlavy štátov spriadali plány na povojnovú spoluprácu, ekonómovia si mädlili roky a bežní ľudia ocenili, že im konečne nebudú padať na hlavy bomby.

Všetci boli spokojní. Až na generála Linkeho.

Linke bol veterán posledných troch vojen a mal hádam všetky vyznamenania, aké sa dali získať. Zúfal, pretože vojna bola jeho chlieb, dávala mu zmysel života a nútila ho každý deň vstať. Teraz ale nemal do čoho pichnúť. Viesť armádu v čase mieru bolo ako lízať zmrzlinu cez obal.

Jeho žena, madam Linkeová, zišla po schodoch do jedálne ich domu.

„Dobré ránko,“ pozdravila ho a vtisla mu bozk na pery.

Opätoval jej ho a odvetil: „Dobré aj tebe, drahá.“

„Zdáš sa mi smutný,“ kontrovala.

„Nuž, už ma nepotrebujú.“

„Nezmysel, vždy bude niekto, proti komu bude treba bojovať.“

Zavrtel hlavou: „Veď schválili celosvetový mier! Radšej ma mohli zastreliť.“

Madam Linkeová sa zamračila. Našťastie ale vedela, ako na svojho muža.

„Počuj, skôr než sa tu uľutuješ k smrti, v šope na dvore nám šarapatia myši. Buď správny generál a sprav s nimi poriadok.“

Zasvietili mu oči a na tvári sa mi rozhostil výraz blaženosti: „Áno, drahá!“

Vtisol jej ešte jeden bozk a vybehol z jedálne, ešte s krajcom chleba v ruke.

Pustila sa do prípravy obeda, ale nedalo jej to a pozrela von.

Pred šopou uvidela svojho muža, odetého v uniforme, ovešaného medailami za službu a vojenské úspechy. To by ale na tom nebolo to najčudnejšie. Všimla si, že v ruke drží kus syra.

On sa už načisto zbláznil, preletelo jej hlavou.

Išla na neho zavolať, nech nerobí hanbu, ale vtedy zbadala, že generál Linke kráča rytmickým krokom a neustále recituje: „Ľavá, pravá, ľavá, pravá!“

Pri pozornejšom zapozeraní sa uvidela asi štyri hrdzavé myšky, ktoré v pravidelných rozostupoch panáčkovali za pochodujúcim Linkem. Keď sa vrátili naspäť, generál zastal, otočil sa k myškám, ktoré vyčkávali na jeho ďalšie pokyny.

„Myšacia brigáda, pohov!“ pohostil myšky, „Tak, oddychovať, vycvičím z vás ochrancov našej šopy a budeme viesť vojnu proti všetkým ostatným škodcom!“

Madam Linkeová sa zasmiala od srdca a vrátila sa k hrncom. Bola rada, že sa jej manžel nezmenil. Takého si ho zamilovala a taký sa jej stále páčil.

Darmo. Sila zvyku.

Day 8 – Posledná slza

(včera som chcel upload, ale zaspal som. Nech sa dobre číta dnes)

Posledné dni preplakala. Bála sa zaspať, pretože vždy sa jej sny uberali rovnakým smerom.

Niekto ju cielene mučil. Iné vysvetlenie byť nemohlo. Prečo by ináč videla umierať svojich blízkych strašnou smrťou? Znepokojovala ju najmä vízia o mame, ktorá umrela pri strašnej autonehode. Jej sny totiž onú udalosť vykresľovali až príliš detailne.

Pozrela znechutene na posteľ a utrela si tvár od sĺz.

Lôžko bolo strohé, prekryté sterilnou bielou plachtou, na ktorej spočívala tenučká pokrývka. V izbe bolo tak teplo, že tam ani nemusela byť. Posadila sa na kraj postele a cítila, ako jej navzdory presvedčeniu  hlava oťažieva. Nečudovala sa, že skončila na psychiatrii. Toľko nočných môr bolo na človeka priveľa.

Zaspala.

Za sklom sa na seba pozreli dvaja výskumníci.

„Môžeme spustiť sekvenciu,“ hovoril vyšší, so šedivými vlasmi, „musíme si švihnúť skôr, než dosiahne REM fázu a jej vlastné sny nás predbehnú.“

„Pochybujem, že by sa jej to podarilo,“ odvetil ten druhý a napravil si okuliare na nose.

„Subjekti sú v tejto fáze vysoko nestabilní. Dokážu dosiahnuť fázu snov v priebehu sekúnd.“

Okuliarnatý niečo naklepkal na klávesnici: „Pokooooj. Tak, môžeme spustiť sekvenciu.“

Žena sa opäť začala zmietať na posteli, po tvári sa jej rinuli potoky sĺz. Starší výskumník, veliteľ tohto projektu miestami zvažoval, či je etické vystavovať ľudí takému utrpeniu. Lenže, na kom inom mali otestovať proces zocelenia vojakov? Armáda bola na tento účel príliš drahá a príliš vzácna.

„Pozor, mení sa!“ vykríkol ten okuliarnik a opäť zúrivo búšil do klávesnice.

„Nestraťte ju!“

„Rozkaz, pane!“

Súboj ženinho tela a mladšieho výskumníka bol napínavý do poslednej chvíle. Okuliarnik ale v poslednej chvíli stlačil pár kláves a žena ochabla.

Z ľavého oka jej vytiekla opaleskujúca kvapka. Obaja výskumníci vydýchli obdivom. Podarilo sa!

„Zobudiť a vpusťte jej dnu niečo živé. A jedovaté!“

Do miestnosti vošiel tvor s chápadlami a bodcami, bolo cítiť, že je naštvaný a bude útočiť. Každý by cúvol pred alarijským osminohom. Žena ale stála, akoby sa jej hroziace nebezpečenstvo netýkalo.

„Počujete ma, Lorien?“

Žena prikývla.

„Zabite ho.“

Vrhla sa oproti nemu ako stroj. Bez strachu, bez zaváhania, osminoh v súboji ťahal za kratší koniec.

Veliteľ aj okuliarnik na seba pozreli a dali si s úsmevom na tvári high five.

Day 7 – Začiatok

Konečne sa to podarilo! Boli snáď prví v histórii, kto úspešne dokončil etnickú čistku. Smutným faktom bolo, že nikde neostal ani jediný príslušník irinijského etnika. Každý, kto bol hoci len vzdialene spriaznený s Irinijcami, bol už po smrti.

Komisár Janikovacs napriek tomu necítil uspokojenie.

Bol to on, kto vymyslel od základov celý plán, organizoval komandá smrti a donekonečna hlásal propagandu o očistení rasy. Už sa ako hrdý Amiraan nemohol prizerať tým irinijským parazitom.

Za jeho zásluhy si ho maršál Kalem predvolal a verejne ho vyznamenal zlatým pávím perom, najvyšším vyznamenaním Amiraanského protektorátu. Lenže jemu to nestačilo.

V jeden piatkový večer takto sedel vo svojej kancelárii a popíjal drahocennú whiskey, ktorú dostal darom od maršála Kalema osobne.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie.

„Vstúpte!“ vyzval príchodzieho komisár Janikovacs.

Dnu vošiel jeho tajomník a opatrne pristúpil ku stolu.

„Čo chcete?“ oboril sa Janikovacs na tajomníka.

„Nič, pane, len materiály z ministerstva propagandy.“

Janikovacs si ich vzal do ruky a študoval. Náhle sa ale spýtal: „Odkiaľ ste?“

Tajomník sa zháčil: „Som pôvodom Flaaren, ale získal som amiraanské občianstvo, nemusíte sa báť…“

„Ja sa nebojím.“

Tajomník niečo zamrmlal o dôležitej schôdzke a rýchlo sa porúčal z miestnosti. Nepáčil sa mu ten pohľad, ktorý mu komisár venoval.

Janikovacs však dobre vedel, čo má urobiť. Zobral do ruky komunikátor a nechal sa spojiť priamo s maršálom.

„Počúvam, komisár.“

„Mám pre vás naliehavé správy, maršál. Flaareni zrejme stoja za niektorými sabotážami nášho vznešeného protektorátu. Žiadam o povolenie začať vyšetrovanie!“

„Povolenie sa udeľuje. Očisťte Amiraan!“

Janikovacs sa spokojne usmial a obrátil zvyšok pohárika do seba. Konečne mal čo robiť.

Bál sa totiž, že vyhladením Irinijcov už nebude do čoho pichnúť, ale ako sa ukázalo, maršál Kalem mal víziu čistého štátu, kde len Amiraanci budú môcť využívať výhodu protektorátnej ekonomiky. Potreboval ľudí ako Janikovacs, ktorí ochotne plnili aj jeho najzvrátenejšie túžby. Alebo dokonca iniciatívne prišli s vlastným nápadom.

Budovou tresol výstrel. Tajomník bol po smrti.

Irinijcami to totiž neskončilo. Naopak, bol to začiatok niečoho veľkého, pretože ak sa im to podario raz, uspejú znova, koľkokrát budú chcieť. A to išlo Janikovacsovi najlepšie. Niečo chcieť.